Pred pár dňami som si uvedomila, že som vlastne pre vás úplne cudzí človek, že by som vám mala o sebe niečo povedať, nejak sa predstaviť. Keby vám tento článok nestačil môžete sa ma spýtať na mojom ASK-u (TU)
Moje meno je Veronika! Chodím momentálne na základnú školu do mesta i keď od narodenia bývam v jednej dedinke v blízkosti už toho spomínaného mesta. Mám 3 staršie sestry ktoré sú prakticky už preč z domu (všetky sú dospelé) takže som najmladšia z rodiny. Doma chováme 3 psíkov. Prvý sa volá Dack ten má myslím, že 12 rokov, potom je Ťapka ktorá má 10-11 rokov a najmladší je Pacík ktorý má 3 roky. Tými rokmi myslím ľudské. Dacka a Ťapku máme na záhrade a Pacík, keďže je to bytový psík býva u nás v dome. Nikdy som nechodila do škôlky, namiesto toho som bola doma a zatiaľ čo mama varila, ja som sa spokojne hrala pod stolom so svojimi poníkmi. Viem, že niektorý mali s nástupom do škôlky či školy problém no a som sa tam veľmi tešila. I v tomto veku tam rada chodím pretože sa rada vzdelávam a viem, že sa mi to v živote zíde! Malé-Veľké plus je to, že si rozumiem ako s učiteľmi tak so žiakmi. Znamením som baran. A je to na mne dosť vidieť, som tvrdohlavá a náladová. Narodila som sa 10.4. . Nikdy som sa nesťahovala. Máme rodinný dom kde s nami býva aj babka s dedkom.
Moju prvú sociálnu sieť som si založila v siedmych rokoch. Rodičia sa o mňa nebáli, keďže na Facebooku som mala prakticky celú rodinu. No neskôr som začala dávať na facebook priateľov, ktorých som osobne nepoznala, ktorý ma neskôr začali otravovať. Približne v deviatich rokoch som si vytvorila nový profil. Viem, že sa to dalo zablokovať, no zdalo sa mi to tak aj lepšie, lebo som tam mala statusy a fotografie za ktoré sa dodnes poriadne hanbím, a keď som si ich neskôr čítala, bola som celá červená! Ešte pred Facebookom som bola zaregistrovaná ( od 6 rokov) na portály menom Rexík. V tom čase ma to tam bavilo a dovoľujem si povedať, že som patrila medzi tie "známejšie" a obľúbené osoby no i nenávidené lebo i v takom rannom veku som si vedela obhájiť svoj názor. Za túto vlastnosť sa musím poďakovať mojej staršej sestre, ktorá chodila na debatný a niečo som od nej pochytila. Na už spomínanom Rexíku som mala mnoho účtov, no nikdy (mám pocit) som tam nemala nejaký obrovský konflikt, skôr ma označovali za tú "dobrú".
Rexík ma definitívne omrzel asi v 9 rokoch, kedy som sa začala viac spoznávať s ľuďmi v triede. Po incidente kedy mi môj spolužiak hodil do oka bižurku alebo ako sa to volá (nikdy som sa s tým moc nehrávala, (nevedela som to)) sme sa stali väčšími kamarátmi. Musím povedať, že prvé 4 roky na základnej neboli nič moc. Zistila som, čo-to o ľuďoch. Z tej doby som považovala za kamarátov celú moju triedu, no potom, v 5. ročníku som si toho dosť uvedomila. Z tej doby mi ostal jediný jeden kamarát, to bol Jakub. Týmto ak to teraz čítaš Kubo, ďakujem Ti! Možno, keby nebolo teba, nikdy by som sa nezačlenila do kolektívu a nikdy by som nepoznala ľudí, na ktorých mi teraz záleží. Ďakujem! Ale v 5.triede, si myslím bolo všetko fajn. Neboli nejaké "rozbory" alebo také keďže sme sa všetci poznali, okrem nového spolužiaka ktorý sa rýchlo začlenil. Bola som šťastná, nikto nič neriešil, a spokojne som mohla byť so svojimi kamarátmi. Dodnes mám super partičku ľudí, s ktorými sa stretávam ako v škole tak i na Skype keďže nie vždy sa podarí ísť spolu von. Týmto zdravím kryplov z Céčky!
Viem o tom, že obrázky sa k téme vôbec nehodia, no už ma iritovalo to, že som ich stále prechádzala a stále som ich neuverejnila. Chcela som napísať iní článok, ktorý som však mala napísať v lete, v júli, ohľadom jednej akcie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára